Toto otvorenie hrával úspešne v polovici 19.storočia Staunton a aj ďaľší anglickí majstri. Strategickou ideou ťahu 1.c4 je kontrolovať dôležité centrálne pole d5. Anglická hra patrí v súčasnosti medzi najpopulárnejšie a najaktuálnejšie otvorenia, lebo vedie k obsažnému a zložitému boju s rôznorodými strategickými výstavbami a plánmi. Základnými odpoveďami čierneho sú 1. - e5 a 1. - c5 . Iné ťahy vedú často k postaveniam z rôznych iných otvorení.

Toto otvorenie pomenovali podľa známeho anglického šachistu minulého storočia Birda, ktorý ho začal hrávať vo vážnych turnajových partiách. Ak čierny odpovie ťahom 1. - d5, hra sa často vyvíja podľa schém holandskej obrany - s premenými farbami. Čierny môže ponúknuť aj gambit ťahom 1. - e5, pomenovaný podľa dánskeho majstra Froma a vedúci k ostrej hre. Birdova hra mala povesť neperspektívneho otvorenia a vyskytovala sa zriedka. Vďaka úsiliu Larsena a iných veľmajstrov sa však podarilo objaviť nové možnosti v tomto otvorení a v súčasnosti sa už častejšie vyskytuje aj na turnajoch.

Prvé analýzy tohto otvorenia uverejnil vo svojej teoretickej príručke holandský majster Stein v roku 1789. Ťah pešiakom na f5 vytvára predpoklady pre aktívnu hru na kráľovskom krídle. Pravda, na 1. - f5 môže biely ako odpoveď ponúknuť Stauntonov gambit 2.e4! a získať iniciatívu. Preto hrávajú častejšie holandskú obranu s poradím ťahov 1.d4 e6 2.c4 f5. Biely sa v tomto otvorení usiluje o aktivitu na dámskom krídle a v centre šachovnice. Holandská obrana vedie k dynamickej a dvojsečnej hre. S úspechom ju hrávali Aljechin a Euwe. Osobitnú úlohu v popularizácií holandskej obrany zohrali partie majstra sveta Botvinika.

Tento protigambit vynašiel v roku 1917 maďarský majster Abonyi za spolupráce so svojimi krajanmi Breyerom a Bárászom. Čierny sa chce pomocou obete pešiaka zmocniť iniciatívy. Biely sa zvyčajne nepokúša udržať svoju materiálnu prevahu, vrátiac pešiaka získa vďaka ovládnutiu centra pozičnú prevahu. Spočiatku prinášal budapeštiansky gambit čiernemu často úspech, neskôr však jeho povesťou otriasli presvedčivé víťazstva, ktoré dosiahol bielymi figúrami Alexander Aljechin. V súčasnosti sa tento gambit vyskytuje vo vážnejších turnajoch len veľmi zriedka.

Pre dámsku indickú obranu je charakteristické fiancheto čiernopoľného strelca. Na rozdiel od Nimcovičovej indickej obrany sa biely nesnaží o okamžité ovládnutie centra a najprv dokončí vývin svojho kráľovského krídla. Partia má v tomto otvorení zväčša pokojný manévrovací charakter. Dámska indická obrana zaujímala dôležité miesto v tvorbe Aljechina, Capablancu, Nimcoviča a Rétiho a iných dnešných popredných veľmajstrov.

Základnou ideou tohto otvorenia, rozpracovanou veľmajstrom Nimcovičom, je vytvárať pešiakový i figúrový tlak na centrum. Biely volí zvyčajne plán útoku na kráľovskom krídle a čierny sa snaží o protiútok v centre a na dámskom krídle. Nimcovičová indická obrana má povesť pružného a spoľahlivého otvorenia s rôznorodými strategickými metódami hry. Toto otvorenie zaradili do svojho repertoáru mnohí významní šachisti a často sa hrávalo aj v zápasoch o titul majstra sveta. Významnú úlohu v rozvíjaní teórie otvorenia zohrali Sämich, Capablanca, Rubinstein, Botvinik, Spasskij a Keres. S úspechom hrával Nimcovičovú indickú obranu a majster sveta Karpov.

Jeden z najpopulárnejších súčasných systémov. Výstavbu, aká charakterizuje kráľovskú indickú, hrával už aj Čigorin a neskôr Nimcovič a Capablanka. Ďaľši rast popularity tohto otvorenia sa spájal s teoretickými rozbormi Rétiho, Tartakowera a Euweho, ktorí potom aj v praxi dokazovali jeho životaschopnosť. Napriek tomu však ešte ani v dvadsiatych a tridsiatych rokoch nebola kráľovská indická obrana taká populárna ako Nimcovičova a Grunfeldova obrana.
Dnes predstavuje kráľovská indická obrana celý komplex schém s rôznorodými plánmi hry. Kľúčový význam vo vzniknutých postaveniach sa prisudzuje "kráľovskoindickému" strelcovi g7, ktorý vytvára tlak na dlhej diagonále a kontroluje dôležitý bod d4. Túto obranu zaradili do svojho repertoáru mnohí význační šachisti. Spomedzi nich možno spomenúť Taľa, Boleslavského, Bronštejna, Fischera a Gligoriča. V hre bielymi figúrami objavili pozoruhodné strategické plány majstri sveta Botvinik, Petrosian, Spasskij a Karpov, ako aj veľmajster Polugajevský.

V turnajovej partii hral po prvykrát túto obranu známy rakúsky veľmajster Grunfeld v roku 1922. Čierny dovoľuje súperovi vytvoriť si silné pešiakové centrum, aby potom naň zaútočil figúrami i pešiakmi. Grunfeldova obrana patrí medzi obľúbené moderné otvorenia, lebo vedie k zložitej plnokrvnej hre. Obom stranám umožňuje uplatniť rôznorodé strategické plány. Vo všeobecnom uznaní Grunfeldovej obrany zohrali významnú úlohu analýzy a partie sovietskych šachistov Botvinika, Smyslova, Simagina ale aj Flohra, Fischera, Euweho a ďaľších svetových veľmajstrov.

Do tohto otvorenia patria systémy, v ktorých biely nehrá gambitový ťah 2.c4. Najčastejšie z nich sú: Colleho systém 1.d4 d5 2.Nf3 Nf6 3.e3, v ktorom sa biely snaží neskôr presadiť postup e3-e4, Zukertortov systém, charakterizovaný fianketovaním c1 strelca na b2, systém "stonewall" (kamenný múr), v ktorom biely hrá pred ťahom Jf3 najprv f2-f4 a potom umiestňuje svoje figúry podľa schémy, akú hráva čierny v jednom z variantov holandskej obrany, ako aj systémy s vývinom čiernopoľného strelca na g5 alebo na f4.
V hre dámskym pešiakom čierny zvyčajne ľahšie bojuje o vyrovnanie než v dámskom gambite. Pretože biely nevyvoláva v prvých ťahoch napätie v centre, čierny má väčší výber ťahov.

Toto otvorenie je svojráznou zmesou dámskeho gambitu a Rétiho hry. Jeho ideou je vyvíjať tlak na centrum a na dámske krídlo čierneho. Partie s týmto otvorením sa zvyčajne nesú v duchu pozičného manévrovania. Svoj názov dostalo otvorenie podľa turnaja hraného v katalánskom hlavnom meste Barcelone v roku 1929, kde ho prvykrát použil veľmajster Tartakower. V súčasnosti patrí katalánska hra medzi obľúbené otvorenia na turnajoch najrôznejšej úrovne.

Toto otvorenie vynašiel koncom 19.storočia rumunský majster Adolf Albin. Obetujúc centrálneho pešiaka čierny prudko vyostrí boj. Otvorenie sa tešilo veľkej popularite koncom minulého a začiatkom tohto storočia. Po vypracovaní spoľahlivých obranných metód za bieleho Albinov protigambit sa začal vyskytovať v turnajovej praxi zriedka. Toto krkolomné otvorenie má však aj dnes svojích vyznávačov.

Svojrázne otvorenie, ktoré vymyslel koncom 19.storočia významný ruský šachista Čigorin. Čierny sa snaží už od prvých ťahov o figúrovú hru v centre. Čigorinova obrana bola ideovou predchodkyňou mnohých moderných otvorení (Grunfeldovej obrany, Nimcovičovej obrany). Ako dokázali teoretické rozbory i turnajová prax, čierny však pristupuje v tomto otvorení príliš skoro k aktívnym operáciam takže biely pri presnej hre získa prevahu. Dnes sa toto otvorenie vyskytuje zriedkavo. V jednotlivých partiách hrávali Čigorinovu obranu Spasskij a Bronštejn.

V tomto otvorení si čierny nezatarasí svojho bielopoľného strelca, a tak môže ľahko riešiť jeden z dôležitých problémov dámskeho gambitu. Pravda, teraz by bol protiútok v centre ťahom c6-c5 spojený so stratou tempa, preto sú pre túto obranu charakteristické schémy s výmenou d5xc4 a protihrou na dámskom krídle. Teóriu slovanskej obrany najviac obohatili ruskí, českí, poľskí a juhoslovanskí šachisti, čo sa odzrkadlilo aj v jej názve. Slovanská obrana je dosť populárnym otvorením. S úspechom ju hrávali Čigorin, Aljechin, Botvinik, Petrosian a iní význační šachisti.

Toto otvorenie vypracoval známy nemecký šachista Tarrasch. Čierny si nechá vytvoriť izolovaného pešiaka d5 v nádeji, že ako kompenzáciu získa voľnú hru a dobrými vyhliadkami bojovať o iniciatívu. Tarrashova obrana sa dosť často vyskytuje v súčasnej turnajovej praxi. Úspešne ju použili aj v zápasoch o titul majstra sveta Botvinik a Spasskij. Ak sa chce čierny vyhnúť izolovanému pešiakovi a hrá 3. ...,Jf6 4.Jf3 c5, aby na 5.cxd5 odpovedal Jxd5, vzniká tiež populárna tzv. odložená Tarrashova obrana.

Jedna zo základných schém odmietnutého dámskeho gambitu. Čierny si upevňuje bod d5 a ďaľším harmonickým vývinom figúr sa snaží neutralizovať pozičné hrozby bieleho. Základným problémom čierneho je aktivizovať svojho bielopoľného strelca, ktorého pôsobnosť obmedzuje vlastný pešiak e6. Túto úlohu môže riešiť buď fianchetovaním strelca na b7, alebo presadením postupu e6-e5. Ortodoxný dámsky bol v minulosti jedným z najpopulárnejších otvorení a v zápase o titul majstra sveta medzi Capablankom a Aljechinom v roku 1927 sa vyskytol vo väčšine partií. Popularita tohto otvorenia poklesla až vtedy, keď teoretici vypracovali rôzne druhy indických obrán, ako aj iné aktívnejšie a ostrejšie systémy. Dodnes ho však považujú za veľmi spoľahlivú obrannú výstavbu. V najdôležitejších partiách ju hrávali majstri sveta Capablanka, Lasker, Petrosian a Spasskij.

Cieľom prijatého dámskeho gambitu nie je zisk pešiaka. Prechodne, prepustiac centrum súperovi, čierny sa snaží čo najrýchlejšie dokončiť vývin figúr a potom zaútočiť na pešiakové centrum bieleho.

Jedno z najrozšírenejších súčasných otvorení. Dámsky gambit bol známy už dávno, jeho postavenie medzi šachovými otvoreniami sa však podstatne zmenilo koncom 19.storočia, keď boli vypracované nové zásady vedenia šachového boja a triumfovali pozičné metódy hry, hlásané prvým majstrom sveta Steinitzom a inými vynikajúcími šachistami tých čias. Už na začiatku nášho storočia bol dámsky gambit najpopulárnejším otvorením vôbec. Prehĺbenie teoretických výskumov viedlo k tomu, že niektoré systémy dámskeho gambitu sa stali samostatnými otvoreniami vôbec. Teraz do skupiny otvorení, zaraďovaných do dámskeho gambitu, patria prijatý dámsky gambit, ortodoxný dámsky gambit, Tarraschova obrana, slovanská obrana, Čigorinova obrana, Ragozinov systém i Albinov protigambit.
Základnou ideou dámského gambitu je boj o centrum. Na rozdiel od otvorených hier udalosti na šachovnici namajú taký forsírujúci charakter a zvyčajne niet osobitných problémov s bezpečnosťou kráľov. Medzi prívržencov dámskeho gambitu patrili majstri sveta Steinitz, Lasker a Capablanca, ako aj Tarrasch, Marshall, Rubinstein a iný veľmajstri. K rozvoju modernej teórie tohto otvorenia významne prispela aj celá ruská šachová škola.

Za pôvodcov tohto otvorenia sa považujú viedenský šachista minulého storočia Kann a nemecký šachista Caro, ktorý uverejnil v roku 1886 analýzy tohto otvorenia. Idea Carro-Kanovej obrany tkvie v príprave protiútoku na pešiakové centrum bieleho ťahom 2. ..., d7-d5, pričom na rozdiel od francúzskej obrany čierny si uchová voľnú diagonálu pre vývin svojho bieľopolného strelca. Pravda, v tomto otvorení môže čierny uskutočniť protiúder na pešiakové centrum ťahom c5 len so stratou tempa. Veľký vplyv na popularizáciu tohto otvorenia mali partie a teoretické rozbory Nimcoviča, Capablancu, Botvinika, Flohra, Spasského a ďaľších známych veľmajstrov. S úspechom hrali túto obranu v zápasoch o titul majstra sveta Botvinik a Petrosian.

Toto otvorenie hrával už v minulom storočí Paulsen. Veľký význam v jeho rozvíjaní mali analýzy juhoslovanského veľmajstra Pirca a sovietskeho majstra Ufimceva, preto sa často uvádza aj pod názvom Pirc - Ufimcevova obrana. V blízkej minulosti sa tešila veľkej popularite a hrávali ju aj taký veľmajstri ako Botvinik, Fischer i majsterka sveta Gaprindašviliová. Pircova obrana vedie k dynamickej a dvojsečnej hre, preto ju obľubujú šachisti aktívneho štýlu.

Hoci sa ťah 1. -, Jf6 vyskytoval už aj v skorších partiách, zásluhy za rozpracovanie a zdôvodnenie zásad tejto obrany prináležia veľkému ruskému majstrovi Alechinovi. Úspešne ich demonštroval v turnajovej praxi v partii s E.Steinerom (Budapešť 1921). Ideou Alechinovej obrany je figúrovou hrou vyvíjať protiútok na pešiakové centrum bieleho. V súčasnej turnajovej praxi sa teší toto otvorenie popularite a hrávajú ho mnohí známi veľmajstri. K teórii Alechinovej obrany významne prispeli svojimi analýzami veľmajstri Boleslavskij a Hort a medzinárodní majstri Bagirov a Mikenas.

Starodávne otvorenie, ktoré však upútalo na seba pozornosť až na začiatku tohto storočia, keď sa o jeho popularizáciu zaslúžili uverejnením analýz a ich vyskúšaním v praxi štokholmskí šachisti. Autorom prvej monografie o škandinávskej obrane (1918) bol známy veľmajster Mieses. V súčasnosti škandinávska obrana objavením nových schém značne zmenila svoju podobu, teoretické hodnotenie však vyznieva stále priaznivo pre bieleho. Skorý vstup dámy do hry po 2. exd5 Dxd5 umožňuje bielemu ťahom 3. Jc3 vyvinúť s tempom svojho jazdca, ale aj po iných ťahoch čierneho (namiesto 2. ... , Dxd5) môže biely získať aktívne postavenie.

Veľmi ostré otvorenie, bohaté na možnosti pre obe strany. Prvé analýzy tohto otvorenia obsahujú už Poleriove rukopisy (16. storočie). V hre dvoch jazdcov sa čierny snaží o iniciatívu, a to v mnohých variantoch aj za cenu obetí. Toto otvorenie s úspechom hrávali Morphy, Čigorin a Aljechin. Spomenúť treba veľkú rolu, ktorú hral pri rozvíjaní teórie hry dvoch jazdcov vynikajúci ruský šachista Michail Čigorin. Ním vypracovaný systém protiútoku obeťou pešiaka sa považujei v našich časoch za najlepší zo strany čierneho. Hra dvoch jazdcov je populárne otvorenie i v súčasnosti. Vďaka rozmanitosti možností pre obe strany si uchovalo svoju aktuálnosť až dodnes.

Názov tomuto otvoreniu dala partia Paríž - Budapešť, hraná korešpodenčne v rokoch 1842 - 1845, v ktorej zvíťazilo družstvo uhorskej metropoly. Zmyslom tejto varianty je vyhnúť sa ostrým variantom, charakteristickým pre taliansku hru a hru dvoch jazdcov. Čierny má v tomto otvorení trochu stiesnenú pozíciu, ale bez zjavných slabín.

Toto otvorenie nesie meno anglického námorného dôstojníka a šachistu Davisa Evansa (1790-1872). Obeť pešiaka, navrhnutá Evansom, vedie k ostrému boju, pričom iniciatíva bieleho, ktorý získa niekoľko temp na vývin svojích figúr, je dosť nebezpečná. Veľkými majstrami v tomto otvorení boli vynikajúci šachisti minulého storočia Čigorin, Andersen a Morphy. Pred niekoľkými rokmi úspešne hrával Evansov gambit bieloruský majster Sokoľskij. V rozpracovaní metód obrany za čierneho mali značný význam analýzy majstra sveta Laskera.

Jedno z najstarších otvorení. Jeho analýzy publikovali už v 16. a 17. storočí talianski majstri, predovšetkým Gioacchino Greco (1600-1634). V stredoveku, ba ešte aj v minulom storočí sa tešila talianska hra veľkej popularite, lebo vytvára predpoklady na útok proti kráľovskému krídlu čierneho, najmä proti slabému bodu f7. Potom sa však našli spoľahlivé cesty aktívnej obrany pre čierneho, a tak úspechov bielymi figúrami ubúdalo. V súčasnej dobe sa v praxi veľmajstrov a majstrov talianska hra vyskytuje pomerne zriedkakedy, stále si však uchováva svoj význam. Najmä pre začínajúcich šachistov je užitočné študovať ostré, na kombinačné možnosti bohaté varianty tohto otvorenia.

Názov otvoreniu dala korešpodenčná partia Edinburgh - Londýn (1824). V 19. storočí sa tomuto otvoreniu venovali v analýzach vynikajúci šachisti tých čias Paulsen, Staunton a Steinitz. Významný vklad do modernej teórie tohto otvorenia vniesli rozbory sovietskych majstrov. Základná myšlienka škótskej hry pozostáva z pokusu získať prevahu v centre pomocou odstránenia pešiaka e5, čierny však má možnosť získať dobrú protihru presadením ťahu d7 - d5. Ak biely neberie pešiaka na d4, ale hrá 4.c3, vzniká škótsky gambit, vedúci k ostrému boju.

Toto otvorenie rozpracovali v minulom storočí viedenskí šachisti na čele s majstrom Hampem. Ideou tohto otvorenia je zaútočiť na centrum ťahom f2-f4 pokryjúc si pešiaka e4 a bod d5. Čierny pravda, presadiac tématický protiúder d7-d5, dostane dobrú pozíciu. Preto sa v súčasnej turnajovej praxi viedenská hra nevyskytuje až tak často. Veľkým majstrom útoku bielymi figúrami bol v tomto otvorení veľmajster Spielmann, ktorý v ňom dosiahol veľa efektných výhier. Viedenskú hru často a s úspechom hráva aj veľmajster Dán Larsen.

Toto otvorenie pravidelne hrával prvý ruský šachový majster Alexander Petrov. K popularizácií ruskej hry významne prispeli Janišove analýzy. Základnou myšlienkou tohto obranného systému je protiútok na bieleho pešiaka e4. Vo vznikajúcej symeterickej pozícií dáva síce výhoda prvého ťahu bielemu určitú prevahu, obranné možnosti čierneho sú však dosť dobré, preto sa ruská hra nezriedka vyskytuje aj v turnajovej praxi na najvyššej úrovni. Ruskú hru si zvolili v niekoľkých partiách aj veľmajstri Petrosian, Cholmov a iní.

Toto otvorenie pomenovali po vynikajúcom francúzskom šachistovi 18. storočia Phildorovi (1726-1795). V súlade so svojím učením o pešiakových falangách považoval Phildor ťah 2. ... , Jc6 za slabý, lebo zatarasuje c-pešiaka a ako najsilnejší ťah odporúčal 2. ... , d6, ktorý spájal s plánom postupu pešiaka f7-f5. Hoci neskôr teória i prax zavrhli ťah 3. - f5 , našli sa iné plány za čierneho, vďaka ktorým toto otvorenie vydržalo skúšku času. Vo Philidorovej obrane má čierny zväčša pevné, ale stiesnené postavenie, v ktorom sa neľahko dostáva k protihre. Preto sa v súčasnej turnajovej praxi vyskytuje toto otvorenie málokedy.

Severský gambit rozpracovali dánski teoretici a vyskytoval sa v partiách škandinávskych majstrov v polovici minulého storočia. Ak sa čierny zameria len na získanie materiálnej prevahy na úkor vývinu figúr, dostane sa biely k silnému útoku. V súčasnosti našli pre čierneho spoľahlivé apôsoby obrany spojené s aktívnou protihrou, napríklad 5. .. , d5. Preto aj popularita severského gambitu značne poklesla.

Ideou gambitu, ponúknutého ťahom 2.f4, je odstrániť centrálneho pešiaka e5, otvoriť f-stlpec a obsadiť centrum ťahom d2-d4. Kráľovský gambit je jedným z najostrejších a najzložitejších otvorení. Prvú zmienku o ňom nachádzame v Lopézovej knihe (16. storočie). Vážnu úlohu v rozvíjaní gambitu zohrali analýzy a partie stredovekých talianskych majstrov Greca, Poleria a Salvia. Ešte aj v mi ulom storočí patril kráľovský gambit medzi populárne otvorenia, bol nebezpečnoum zbraňou v rukách Morphyho, Andersena a Čigorina. Objavením sa Falkbeerovho protigambitu (2. - d5) a iných aktívnych systémov zo strany čierneho sa zmenila i podoba kráľovského gambitu. Dnes ho hrávajú v pozičnom štýle, bez kedysi takej chrakteristickej snahy o útok a obete. Z posledných veľmajstrov úspešne hrávali kráľovský gambit Keres, Bronštejn, Spasskij a Fischer.

Španielska hra je jedno z najpopulárnejších otvorení. Za jeho vynálezcu označujú španielskeho šachistu a teoretika Ruya Lopéza (16. storočie). V knihe, ktorú napísal roku 1561, považuje za najlepšiu odpoveď po 1.e4 e5 2.Jf3 ťah 2. - d6, lebo podľa jeho názoru po 2. - Jc6 získa biely prevahu ťahom 3.Sb5. Zmienku o tomto otvorení však nachádzame už aj v príručke španielskeho šachistu Juana Lucenu, autora prvej tlačenej šachovej knihy, na prelome 15. a 16. storočia. Španielsku hru charakterizujú zložité a rôznorodé schémy, ich teoretickým rozborom sa venujú zväzky kníh. K obohateniu teórie španielskej hry významne prispeli Steinitz, Čigorin, Marshall, Euwe, Aljechin, Smyslov a ďaľší vynikajúci šachisti.

Výmenou svojho c-pešiaka za súperovho centrálneho d-pešiaka získa čierny polootvorený c-stlpec pre operácie, čo sa snaží využiť na rozvíjanie iniciatívy na dámskom krídle. Biely najčastejšie odpovedá nástupom na kráľovskom krídle a v centre. Boj, ktorý sa takto rozvinie, charakterizuje dynamickosť, zložitosť, ostrosť a poskytuje obom stranám mnohotvárne možnosti.